Na Slovensku miznú vzácne mokrade. Chytili sme sa do vlastnej pasce

Milióny malých mušiek sa tlačia do auta, do vlasov, na odhalené miesta kože. Nedajú sa odohnať rukami, ale aspoň lastovičky majú hody. Prichádzame k vodnej elektrárni v Dobrohošti v povodí Dunaja. Stačí vojsť do lesa a človek zbadá dudka chochlatého, ktorý tu hniezdi. Počuť spev trsteniarika bahenného aj orchester tisícok žiab. Toto je srdce Dunajských luhov.

„Rieka Dunaj v minulosti pretekala veľkým územím takzvanej vnútrozemskej delty Dunaja, ktoré bolo ohraničené na slovenskej strane tokom Malý Dunaj,“ vysvetľuje Silvia Halková z Bratislavského regionálneho ochranárskeho združenia (BROZ). „Z rozľahlej delty však zostala iba malá časť, ktorá je ohraničená umelo vybudovaným kanálom do elektrárne v Gabčíkove a starým korytom Dunaja. V tejto malinkej časti sa nachádzajú zbytky ramien Dunaja, v ktorých už len pomaly tečie zlomok množstva dunajskej vody. V niektorých častiach ramien dokonca voda celoročne iba stagnuje.“

Silvia Halková je projektovou manažérkou BROZ pre záchranu vnútrozemskej delty Dunaja. Združenie si v tejto lokalite prenajalo viaceré územia, hoci sú to už len holoruby. Snaží sa do nich vrátiť pôvodné rastliny, stromy a priniesť vodu tam, kde kedysi tiekla úplne prirodzene, no kvôli regulácii Dunaja a výstavbe vodného diela Gabčíkovo – Nagymaros tam už takmer vôbec neprúdi. Mnohým miestam v tomto území preto môže hroziť vyschnutie. Tento rok sa združeniu podarilo vyvolať rozsiahlejšie simulované záplavy ako inokedy. Ale do ramennej sústavy stále prúdi menej vody ako za prirodzeného stavu. Aj v časoch záplav zostalo 60 % územia bez vody.

Napravo vodný mäkkýš vodniak vysoký (Lymnaea stagnalis)

Šidielko obyčajné (Coenagrion puella), samček a samička počas párenia vytvárajú tvar srdiečka

Nie na mojom pozemku

Od vysušenia Dunajských luhov si ľudia na viacerých miestach postavili nelegálne alebo pololegálne stavby. Hoci sa nachádzajú v záplavovom území, záplavy sa im nepozdávajú, bez ohľadu na to, že sú pre lužný biotop prirodzené a bez nich nemôže zdravo fungovať. Čo nepatrí do záplavového územia, je skôr človek. Ale záujmy chatárov a poľovníkov sú v oblasti veľmi silné. Poľovníckych posedov sú tu desiatky, na každom kroku.

„Naším cieľom je vrátiť dynamiku pravidelných záplav do ramennej sústavy, prepojiť rieku Dunaj s jej ramenami a urobiť z tohto miesta samostatne žijúce a fungujúce územie rieky, kde bude všetko prebiehať samovoľne bez veľkého zásahu človeka. Ten by tu mal chodiť len na slušné návštevy, ktoré neškodia,” argumentuje Silvia Halková.

Združenie spustilo petíciu, aby vodné dielo Gabčíkovo povolilo púšťať do ramennej sústavy viac vody a aby sa to dialo pravidelne, nie výnimočne. „Myslím si, že nechceme veľa. Za hrádzou ramennej sústavy je celé územie, kde si človek môže robiť, čo si zmyslí. Táto oblasť by mala ostať pre rieku, prírodu a jej pravidlá. Napokon, prospeje to aj nám, ľuďom.”

Podpísať PETÍCIU

Kosatec žltý (Iris pseudacorus) je náš najväčší pôvodný kosatec

Larva dvojkrídlovca z čeľade bránivkovité

Lužný les je vysávač CO2

Okolia riek a mokradí sú všade vo svete tie najbohatšie ekosystémy. Voda je život. Prichádzame do jednej z mokradí, ktorú sa ochranárom podarilo znova zaplaviť. Po brucho vo vode počúvame kvákanie žiab, sledujeme mäkkýše, vážky. Dokumentujeme, ale pokúšame sa nerušiť.

Takýchto mokradí v Európe ubúda, podľa Svetového fondu na ochranu prírody je ich za ostatné desaťročia až o 70 % menej. „Každá mokraď má nesmierny význam, ktorý by sme pocítili hlavne vtedy, ak by tento kúsok prírody zmizol. Zvyšuje vlhkosť, priťahuje zrážky, reguluje teplotu,” upozorňuje Silvia Halková.

Naľavo suchozemský mäkkýš pásikavec meňavý (Cepaea hortensis)

Význam mokradí je znásobený v čase prebiehajúcej klimatickej zmeny. Lužné lesy zadržiavajú vďaka riečnej dynamike dvakrát viac emisií CO2 ako iné typy lesov vo vyšších nadmorských výškach. V bežných lesoch sa totiž polovica uhlíka ukladá v pôde. Vďaka riekam a pravidelným záplavám sa pôda v lužných lesoch neustále obnovuje, čo z nich robí doslova vysávače CO2. Silvia Halková uvádza údaj, podľa ktorého hektár lužného lesa zadrží až 354 ton CO2.

Človek začal s vysúšaním mokradí už dávno, aby sa nemusel riadiť záplavami pri hospodárení a výstavbe. Teraz sme v bode zlomu. Vieme, že mokradí zostáva zúfalo málo a vieme, že bez nich bude ťažké prežiť.

„Obývateľnosť tej-ktorej krajiny bude v budúcnosti závisieť od toho, koľko bude v krajine mokradí, keďže dokážu udržiavať vodu dlhšie ako iba pár hodín po daždi, čistiť ju, postupne uvoľňovať a robiť zásoby podzemnej vody aj na niekoľko rokov dopredu, kým zaprší,” predpovedá Silvia Halková.

Schopnosti mokradí sú však veľmi závislé od toho, v akom sú stave, od ich vzájomných vzťahov s rastlinnými a živočísnymi druhmi a dynamiky. Pokiaľ nebude rieka stúpať a klesať, vzniknú len stojaté vodné nádrže, ktoré sa nedokážu obnoviť, a mokrade budú vyzerať ako zapáchajúce močiare s hnijúcou mŕtvou vodou.

Územie Dunajských luhov má potenciál stať sa miestom plným života. To, ako sa o neho desaťročia staráme, však tento potenciál marí.

Vyza veľká sa k nám už nedostane

Dunajské luhy u nás nie sú národným parkom ako v susednom Rakúsku, ale len chránenou krajinnou oblasťou. Málokto si na Slovensku uvedomuje, aké vzácne a dôležité je toto územie aj počas prebiehajúcej klimatickej zmeny.

Sú tu všetky typy lužných biotopov: stagnujúce hlboké močiare, periodicky vysychajúce plytké mláky, takzvané mŕtve ramená oddelené od ostatných ramien, či prietočné ramená s tečúcou vodou. Z pohľadu fauny sa na mäkkých brehoch lužných lesov vyskytujú vŕby, jelše, biele a čierne topole. Tam, kde je suchšie a záplavy prichádzajú len občas, rastú duby, bresty, lipy, jasene a javory. Nájsť tu môžeme aj vzácne druhy orchideí alebo vodné rastliny ako diablik močiarny, žaburinka menšia, ostrica delená, leknica žltá, kosatec žltý, vstavače, bledule, vzácne sú aj druhy húb, viazané na práchnivejúce „mŕtve“ drevo, napríklad sírovec.

Obojživelník, žabka skokan zelený (Pelophylax esculentus)

Vodný mäkkýš vodniak vysoký (Lymnaea stagnalis)

Suchozemský mäkkýš jantárovka veľká (Succinea putris)

Zo živočíchov tu sú rôzne vodné chrobáky: potápniky, vážky a šidlá, mäkkýše ako vodniak vysoký, kotúľka, korýtko riečne, obojživelníky mlok dunajský, skokan zelený či kunka červenobruchá – bombina bombina, vzácne druhy rýb ako blatniak tmavý či kolok európsky. Z vtákov tu môžeme spozorovať rybárika riečneho, včelárika zlatého, brehuľu hnedú, tesára čierneho, rôzne druhy potápiek, volavky, ale aj veľké druhy vtákov ako bocian čierny, orliak morský a ďalšie na vodu viazané druhy. A stretnúť môžeme aj vydru riečnu.

Do ramien Dunaja sa kedysi chodievala rozmnožovať aj najväčšia jeseterovitá ryba vyza veľká, ktorá dnes patrí medzi kriticky ohrozený druh a prežíva už len v povodiach Čierneho a Kaspického mora. Dokáže narásť až do dĺžky 8 metrov a dožíva sa vyše 100 rokov. Pre výstavbu vodného diela Gabčíkovo a elektrárne nazvané Železné vráta medzi Srbskom a Rumunskom sa k nám už nevie dostať.

 

Vyza veľká (Huso huso), ilustrácia Lucia Žatkuliaková

Kam s tým bahnom?

Vyrastala som v Petržalke, ale nebola som panelákové dieťa. Moje detstvo bolo späté s vodou. Od Pečnianskeho lesa sa tiahne Chorvátske rameno, ktoré bolo v 50. rokoch kvôli funkcii drenážneho kanála úplne odrezané od Dunaja. Pri tomto kanáli som sa hrávala, behávala, v zime korčuľovala a pomáhala ocinovi zbierať odpadky v rámci jarných rybárskych brigád. Stačilo sadnúť na bicykel a za chvíľu som bola v lužnom lese. Dnes je podoba mnohých týchto lesov zmenená. Príroda ustúpila rýchlej a často drastickej výstavbe. Voľná okolitá krajina sa zmenila na nepoznanie. 

Výstavbou vodného diela Gabčíkovo Nagymaros sme z dynamickej rieky Dunaj spravili spútanú a pomaly zomierajúcu starenu, ktorá sa nedokáže dostať do svojich ramien a je nútená tiecť len v jednom koryte. 

„Protipovodňová ochrana sa dala zabezpečiť aj bez tohto gigantického vodného diela. Do ramennej sústavy sa od výstavby diela púšťa len 20 – 30 m3 za sekundu. Ešte v druhej polovici 20. storočia pretekalo ramenami pri nízkej hladine Dunaja minimálne 240 m3 vody za sekundu, pri priemernom prietoku až 510 m3 za sekundu a pri mierne zvýšenom až okolo 1100 m3. Umelá záplava, ktorá prebieha teraz, priniesla do tej istej oblasti iba 90 m3 za sekundu počas prvého dňa a 80 m3 počas ďalších troch dní. Nasledujúce necelé tri týždne sem prúdi prietok len 60 m3 za sekundu. Pri tomto prietoku sa voda z ramien do okolia nevylieva, iba tečie rýchlejšie. Takže sa už ani nedá hovoriť o záplave. Bohužiaľ toto je stav, ktorý je momentálne platný v Manipulačnom poriadku VD Gabčíkovo. Na zmenu tohto stavu preto potrebujeme podporu ľudí formou podpisu našej petície,” upozorňuje členka BROZ.

Petícia apeluje, aby sa umelá záplava opakovala pravidene, aj niekoľkokrát do roka, bez zdĺhavej administratívy. Inak hrozí unikátnemu mokraďovému systému zánik.

Kvôli obmedzenému prívalu vody neprúdi do ramennej sústavy dostatok vody už niekoľko rokov. Vzniká tak niekoľko vážnych problémov: „Ramená majú dná a brehy zanesené bahnom, ktoré upchalo póry medzi štrkom, a nepreniká z nich voda do podložia – zásoby podzemnej vody sa neobnovujú. V Hrušovskej zdrži sa usadilo toľko nánosov bahna rôznej kvality, že je ťažké ju vyčistiť. Kam s tým bahnom? Nikto nevie, je to nežiadaný, nebezpečný odpad. Ak by sme rieku nezregulovali do takejto miery, s týmto bahnom by si poradila sama bez nášho vedomia a zásahu. Na niektorých miestach mimo ramien majú zas stromy nedostatok vody, podzemná voda je čoraz nižšie, aj viac ako 5 metrov hlboko a stromy vysychajú. Mladé sadenice sa totiž nedokážu zakoreniť, lebo v pôde je málo vody, ak nie sú záplavy alebo málo prší.”

Zregulovaním prietokov v ramenách sa výrazne zmenilo lesné hospodárstvo lužných lesov. Tým, že sa zjednodušil prístup do lesov, zvýšila sa aj ťažba a prirodzené lužné lesy boli zmenené na topoľové monokultúry s rubnou dobou 25 rokov. Ostalo asi len 10 až 20 % lužných lesov s pôvodným zložením. Staré stromy sa skoro vôbec nevyskytujú. Zalesňovaniu na holorubných miestach sa nedarí už ani šľachteným euroamerickým topoľom. V pôde je málo vlhkosti. Objavujú sa tiež invázne rastliny.

Staré jedince stromov s košatými korunami chýbajú aj vtákom ako bocian čierny či orliak morský, ktoré si nemajú kde postaviť hniezdo. Voda z ramien, ktorá sa vylievala bokom a vytvárala tak izolované mokrade, chýba aj mlokom. V týchto vodách totiž prebieha ich neresenie a dokončujúci vývoj v dospelého jedinca.

Prírodu chránime aj pre seba

Regulácia rieky Dunaj začala v 17. až 18. storočí. Ľudia chceli čoraz viac chrániť územie pred povodňami a techniku zdokonalili až do dnešnej podoby. Dnes už vedia hrádzou skrotiť aj veľku rieku ako Dunaj, ale nenaučili sa, že povodne so sebou vždy prinášajú aj množstvo života. Nasycujú krajinu vodou a donášajú množstvo úrodného bahna. V prísne zregulovanej rieke sa to vôbec nedeje a krajina prichádza nielen o úrodné nánosy bahna, ale aj o zásoby podzemnej vody. Nastražili sme pascu na rieky, ale chytili sme sa do nej my sami.

„Výrazné oživenie rieky a ramien chce nemalé investície, ak nechceme zastaviť výrobu elektrickej energie v Gabčíkove a presmerovať celú vodu naspäť do Dunaja a ramien. A zmenu myslenia – na stratu na výrobe elektrickej energie sa nemôžeme pozerať ako na stratu, ale ako na investíciu do budúcnosti vodných zdrojov a stability krajiny,” argumentuje ochranárka Silvia Halková.

Zdôrazňuje, že ak sa budeme o toto územie lepšie starať, úžitok pocíti príroda aj človek v období zmeny klímy. Keď bude dážď čoraz zriedkavejší.

Petíciu na záchranu vnútrozemskej delty Dunaja môžete podpísať tu.

Ďakujem Silvii Halkovej z BROZ za informácie do článku a deň strávený v mokradi Dunajských luhov.

Text a fotografie Zuzana Mitošinková/Egreš

Môže vás ešte zaujímať